reklama

Nebojme sa nazývať veci a javy pravými menami.

Jedným z najzávažnejších problémov súčasného Slovenska je problém neprimeraného (v porovnaní s počtom necigánskeho obyvateľstva) nárastu cigánskej populácie, dlhodobá nezamestnanosť, zvyšujúca sa miera vysoká miera kriminality a cieľavedomé využívanie a zneužívanie štátnej sociálnej pomoci. Z pohľadu zdrojov spoločnosti, vnútornej bezpečnosti a stability mnohých oblastí štátu je ďalšia realizácia politiky „pozitívnej diskriminácie" neefektívna, škodlivá a v rozpore s potrebami rozvoja občianskej spoločnosti a právneho štátu.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)

Dnes už žiadny súdny človek na Slovensku ( snáď s výnimkou samotných Cigánov a nevyliečiteľných „humanistov“ ), zamýšľajúci sa nad stavom a perspektívami rozvoja našej spoločnosti nemôže podceňovať závažnosť cigánskeho problému, ktorý počas celého obdobia demokratickej transformácie Slovenska a vďaka nečinnosti, resp. neochote vládnucich politických elít ponúknuť jeho efektívne riešenie, prerástol do polohy v súčasnosti už ťažko zvládnuteľného problému. Celkom prirodzene sa natíska otázka, či je ešte možné tento problém riešiť štandardnými prostriedkami a mechanizmami, alebo či je nevyhnutné prijímať mimoriadne opatrenia ako reakciu na neštandardnú situáciu a stav, v ktorom sa cigánske komunity ( s výnimkou nemnohých, ktorí sa úspešne adaptovali na nové sociálno-politické a ekonomické prostredie ) dnes nachádzajú. Situácia, v ktorej sa drvivá väčšina cigánskej populácie dnes ocitá je z pohľadu možnosti štátnych zdrojov, neudržateľnej populačnej explózie, katastrofálneho zdravotného stavu, rastúcej negramotnosti a zaostalosti, enormnému nárastu kriminality, absolútnej závislosti na sociálnych dávkach, straty pracovných návykov a absencii pocitu zodpovednosti alarmujúca a naďalej neudržateľná. V prípade, že sa v najbližších rokoch nevypracujú a následne aj nezrealizujú potrebné systémové opatrenia na riešenie daného problému hrozí, že doteraz zaznamenávané ojedinelé protesty, incidenty a vyostrené prejavy nepriateľstva vyústia do otvorených masových násilných stretnutí a konfliktov, ohrozujúcich stabilitu celého sociálneho systému. Na jednej strane pochopiteľné a nevyhnutné sebaobranné reakcie necigánskeho obyvateľstva, na strane druhej hordy nespokojných, frustrovaných a nenávisťou ( závisťou ) zožieraných skupín Cigánov nerešpektujúcich zákony a pravidlá demokratického spoločenstva, beztrestne drancujúcich obydlia, záhrady, obchody, lesy a polia nachádzajúce sa v ich dosahu. To je realistický obraz budúceho stavu a vývoja mnohých regiónov Slovenska, realistická prognóza, ktorá už dnes v niektorých oblastiach nášho štátu nadobúda reálne kontúry. Obrazne povedané, máme čo do činenia s časovanou bombou, resp. s driemajúcou sopkou, výbuch ktorej je len otázkou času. Nevieme presne určiť kedy k tomu dôjde, ale s istotou môžeme povedať, že sa to určite stane.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Pred Slovenskom stojí množstvo výziev a problémov rôzneho druhu, rôzneho zamerania a rôznej dôležitosti. Všetky je potrebné riešiť a sme presvedčený, že väčšinu z nich sa aj podarí vyriešiť. Tým najdôležitejším a z pohľadu sociálnej stability, vnútornej bezpečnosti a optimistických prognóz ďalšieho vývoja spoločnosti aj rizikovým faktorom sa ukazuje problém alarmujúceho nárastu počtu cigánskeho obyvateľstva ako aj spôsob života a charakter aktivít tohto etnika.

„Pozitívna diskriminácia“ a zneužívanie štátnej sociálnej pomoci.

Dnešný stav a postavenie prevažnej väčšiny Cigánov ( okrem celého množstva subjektívne podmienených faktorov akými sú napr. tradície, zvyklosti, charakter rodinného prostredia, úroveň vzdelania, špecifiká spôsobu života a vzťahu k majoritnému obyvateľstvu a pod. ) je výsledkom celé desaťročia realizovanej politiky „pozitívnej diskriminácie“, t.j. neodôvodneného sociálneho a ekonomického zvýhodňovania jednej alebo viacerých skupín na úkor tých ostatných. V prípade Slovenska sa to týka hlavne cigánskej populácie. Za ich pád na dno spoločnosti, povedané slovami politológa Ch. Murraya „dnes nenesie zodpovednosť ich rasový pôvod ale systém sociálnych dávok, účelom ktorých bolo zlepšiť podmienky ich života. Títo ľudia sa stali závislými od týchto dávok a vytvorili si „kultúru chudoby“, stratili motiváciu k práci a k tomu, aby si vybudovali pevné a perspektívne zväzky k pracovnému miestu, manželstvu a pod., v dôsledku čoho dochádza k sociálnej dezintegrácii“ (1). Hlavne vďaka veľkorysému sociálnemu zvýhodňovaniu a dlhodobému poskytovaniu demotivujúcej a k občianskej ľahostajnosti a pasivite vedúcej štátnej pomoci tejto skupine sa táto, na rozdiel od občianskych zložiek obyvateľstva nebola schopná vyrovnať s modernými tendenciami a kvalitatívnymi zmenami vo vývoji spoločnosti, čo v konečnom dôsledku viedlo k tomu, že veľká časť z nich, ako výstižne poznamenáva I. Radičová, sa „dostáva do postavenia „underclass“, k základným charakteristikám ktorého patrí: dlhotrvajúca nezamestnanosť, fragmentarizovaná pracovná kariéra, trvalé uplatnenie iba na sekundárnom trhu práce a závislosť od dávok sociálneho štátu...“ (2). Ďalší teoretik, sociológ M. Vašečka dodáva, že „prostredie „underclass“ sa vo vzťahu k majoritnej populácii chápe ako anomické, vyznačujúce sa celkovou rezignáciou, malým rešpektom k autoritám, nízkou sociálnou kontrolou, spoliehaním sa na systém podpôr, vytrácaním sa pracovnej etiky“ (3). To všetko sú charakteristické znaky spôsobu života, presnejšie povedané živorenia na pokraji spoločnosti, ktorý je už dôsledkom prekročenia ešte prijateľnej, nedemotivujúcej a teda akceptovateľnej miery sociálnej pomoci a sociálneho zvýhodnenia, ktoré, ako také, zákonite vedie k zmenám v myslení, hodnotení a prístupe k sociálnej realite. Pocity závislosti a nemohúcnosti, ľahostajnosti a nezodpovednosti, neistoty a izolovanosti, strachu a nenávisti sú sprievodnými znakmi a dôsledkami dlhoročného užívania a „predávkovania sa“ sociálnou drogou zvanou pozitívna diskriminácia, resp. neadresná, nezmyselná, škodlivá a veľkorysá sociálna politika, účinky ktorej sú porovnateľné s pôsobením klasických drog.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Štátom organizovaný a financovaný, t.j. plošný a neadresný, resp. málo adresný systém sociálnej podpory vedie nevyhnutne k jeho masovému a neodôvodnenému využívaniu a cieľavedomému zneužívaniu ako zo strany jednotlivcov, tak aj zo strany celých sociálnych skupín obyvateľstva. Jedným z prejavov a zároveň aj jedným z negatívnych dôsledkov politiky pozitívnej diskriminácie je sociálny parazitizmus, pod ktorým chápeme spôsob existencie a praktizovaný životný štýl (vrátane spôsobu získavania prostriedkov obživy) nezanedbateľnej časti nášho obyvateľstva, cieľavedome a plánovito využívajúcich a zneužívajúcich štedrý sociálny systém, ktorý im, na úkor ďalších aktívnych a produktívnych zložiek spoločnosti umožňuje parazitovať na sociálnom organizme. Jedná sa o tzv. dobrovoľne nezamestnaných, kriminálne a asociálne živly a v prípade Slovenska o drvivú väčšinu cigánskej populácie, spôsob života a aktivity ktorých vážne podkopávajú a ohrozujú ekonomické, politické, zahraničnopolitické, sociálne, kultúrne, občianske a iné predpoklady stabilizácie a ďalšieho rozvoja slovenskej spoločnosti a našej štátnosti. Hlavné príčiny nárastu uvedeného javu ( okrem už vyššie spomínaných subjektívnych faktorov ) je potrebné hľadať v platnej legislatíve, umožňujúcej a v mnohých prípadoch priamo motivujúcej k zneužívaniu existujúceho systému sociálnej pomoci, ďalej v štátnom „sociálnom alibizme“ ako aj v ekonomicky nákladnej a neefektívnej politike pozitívnej diskriminácie sociálne neprispôsobivých a príživníckych zložiek populácie, pre ktoré sa výhody plynúce zo sociálneho zvýhodnenia a poskytovania sociálnych dávok a ďalších sociálnych vymožeností stali hlavným, vo väčšine prípadoch aj jediným zdrojom príjmov a obživy.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

V oficiálnych dokumentoch a vyjadreniach zainteresovaných orgánov a inštitúcií sa spôsob života a postavenie cigánskeho obyvateľstva ale aj ďalších sociálnych skupín, t.j. tých, ktorí spadajú pod spoločné pomenovanie „underclass“ ( v minulosti označované ako luza, resp. lumpenproletariát) zvykne označovať termínom „sociálne vylúčenie“. Pojem sociálne vylúčenie, resp. sociálne vylúčené skupiny obyvateľstva sa dnes používa s cieľom slušne a kultivovane pomenovať parazitujúce zložky obyvateľstva ako aj nim praktizovaný spôsob života. Navyše, uvedený termín je pomerne zavádzajúcim, pretože skresľuje skutočné príčiny ovplyvňujúce život a postavenie takýchto skupín v spoločnosti. Výraz sociálne vylúčenie navodzuje mylnú predstavu, akoby skupiny, na ktoré sa tento pojem vzťahuje boli zo spoločnosti vylúčené, akoby žili izolovane a mimo sociálnych väzieb a vzťahov, čo samozrejme neodráža ich skutočné sociálne bytie. Sociálne vylúčené skupiny obyvateľstva, medzi ktorými, vzhľadom na ich počet dominantné miesto zaujíma početná cigánska populácia sú integrálnou súčasťou sociálnej reality, sú začlenení do sociálneho, politického, hospodárskeho a kultúrneho prostredia. Ako také, sú súčasťou celého komplexu sociálnych vzťahov aj keď súčasťou živoriacou na ich periférii. Súčasťou, vyznačujúcou sa vysokou mierou chudoby, ľudskej ľahostajnosti a občianskej nezodpovednosti, nedostatočnou schopnosťou sociálnej a kultúrnej adaptability, pričom je nespochybniteľné, že sú integrálnou súčasťou spoločnosti.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Termín „sociálny parazitizmus“, ktorý neznie tak eticky neutrálne a neurčito ako výraz „sociálne vylúčenie“, jednoznačnejšie a presnejšie odráža charakter a spôsob života, ktorý uvedené skupiny praktizujú a v dimenziách ktorého, aj napriek zvyšujúcej sa starostlivosti zo strany štátnych a neštátnych inštitúcií ako aj pretrvávajúcej politike pozitívnej diskriminácie pokračujú. Navyše, obsah pojmu sociálny parazitizmus je komplexnejší a obsiahlejší, pretože poukazuje aj na negatívne dôsledky existencie a činnosti parazitujúcich skupín na život a postavenie občianskych, teda neparazitujúcich zložiek obyvateľstva, na celkový stav a stabilitu jednotlivých oblastí života spoločnosti a fungovanie štátnej organizácie, na zdroje a možnosti ich ďalšieho rozvoja a perspektívy daného politického systému. V prípade, že množstvo ľudí, priživujúcich sa na štedrej a nezaslúženej štátnej sociálnej pomoci prekročí únosnú mieru, t.j. svoju kritickú hranicu, tak ako je to už dnes na Slovensku, zákonite sa to negatívnym spôsobom prejaví na prirodzenej rovnováhe medzi zdrojmi, ktorými štát a spoločnosť disponujú a ich možnosťami poskytovať potrebnú, odôvodnenú a primeranú pomoc všetkým tým, ktorí sú na takúto pomoc skutočne odkázaní ako aj na ich schopnosť plniť tie funkcie, pre ktoré ony vznikli a čo v podstate tvorí náplň ich činnosti.

Nastal čas riešiť cigánsku otázku komplexne, t.j. systémovo.

Myslíme si, že na Slovensku dozrel čas, kedy je nevyhnutné uvedený problém kvantitatívneho a kvalitatívneho nárastu negatívnych prejavov a dôsledkov sociálneho parazitizmu riešiť systémovo a dostatočne razantne. V tomto úsilí musí hlavnú úlohu zohrávať štátna moc, disponujúca dostatočnými kompetenciami na to, aby prijala účinné opatrenia na zamedzenie občiansky nezodpovedného správania sa parazitujúcich elementov. Predstavitelia štátnej moci na Slovensku sa nemôžu naďalej tváriť, že sa ich existencia daného problému a jeho negatívne dopady na funkčnosť celého systému sociálneho zabezpečenia a nekonfliktný vývoj všetkých oblastí spoločenského života netýka. Nemôžu naďalej zotrvávať v pozícii „mŕtveho chrobáka“ a alibisticky presúvať riešenie tejto problematiky na plecia budúcich vládnych zoskupení, resp. na plecia obecných a mestských samospráv, ktoré nedisponujú potrebnými legislatívnymi, mocenskými, administratívnymi, represívnymi, materiálnymi a finančnými kompetenciami a zdrojmi. Problém zneužívania štátnej sociálnej pomoci neustále sa rozrastajúcimi skupinami sociálnych parazitov je javom celoštátnym a celospoločenským z čoho vyplýva, že riešenie danej otázky je v prvom rade vecou centrálnych štátnych orgánov a inštitúcií. Jedine štát a jeho politickí predstavitelia, disponujúci dostatočnými prostriedkami, kompetenciami, potrebnou politickou vôľou a odhodlaním sú schopní prijať a v plnom rozsahu aj realizovať systémové riešenia, zamerané na postupné odstraňovanie príčin sociálneho parazitizmu, riešenia, ktoré budú v záujme všetkých občanov Slovenska.

Riešiť cigánsku problematiku komplexne, teda systémovo znamená po-prvé postupovať v súlade so znením už existujúcich právnych noriem, upravujúcich mnohé oblastí, týkajúce sa života, činnosti a postavenia cigánskeho obyvateľstva a po-druhé, sformulovať a prijať nové, resp. novelizovať platné normy s cieľom legislatívne zaštítiť nevyhnutné kroky, smerujúce k riešeniu otázok, reagujúc tak na zmeny v živote a správaní sa neprispôsobivých, t.j. parazitujúcich zložiek obyvateľstva.

Alarmujúci nárast počtu cigánskej populácie na Slovensku.

Vypracovanie, finančné zabezpečenie, plánovanie, výber prostriedkov, voľba metód ako aj realizácia prijatých riešení a opatrení predpokladá presnú evidenciu cigánskeho obyvateľstva na Slovensku. Žiaľ, v dnešných podmienkach nie sú známe skutočné, presné stavy tohto etnika a to dokonca ani v prostredí tých inštitúcií, v náplni práce ktorých je starostlivosť, resp. práca s toto skupinou obyvateľstva. Číselné údaje sú veľmi nepresné, pohybujúce sa v rozmedzí od 80 000 tis. až po číslo 600 000 tis. jedincov. S cieľom získať relevantné a overiteľné číselné údaje, bez ktorých nie je možná cieľavedomá a plánovaná, t.j. efektívna práca, je potrebné vypracovať a zaviesť systém presnej evidencie cigánskeho obyvateľstva, ignorujúc pritom pokrytecké a zavádzajúce výhovorky ľudskoprávnych organizácií a ich aktivistov, sledujúcich, ako pravidlo, svoje parciálne záujmy a ciele. Lipnutie na doterajších metódach zisťovania počtu a evidencie cigánskej populácie a uspokojovanie sa len s nepresnými, približnými odhadmi početného stavu tohto etnika má, okrem iného aj politické motívy. Zistenie a zverejnenie skutočného početného stavu cigánskeho obyvateľstva by pre mnohé zainteresované subjekty ale hlavne pre širokú verejnosť znamenalo nemilé prekvapenie a zároveň posilnenie obáv z neúmerného nárastu cigánskych komunít v jednotlivých regiónoch Slovenska a z toho vyplývajúcich budúcich problémov a nebezpečenstiev pre stabilný, perspektívny a nekonfliktný vývoj našej spoločnosti.

Jednou z dôležitých otázok, ktorú kompetentné orgány a inštitúcie budú musieť skôr alebo neskôr riešiť je problém sociálne neúnosného a alarmujúceho nárastu cigánskej populácie. Riešenie daného problému sa musí stať hlavnou náplňou a cieľom štátnej populačnej politiky sledujúcej hlavný cieľ, ktorým je podpora rastu a výchovy zdravej a vzdelanej, t.j. kvalitnej populácie. Kvalita v tejto oblasti znamená taký prírastok jednotlivcov, ktorí vďaka dosiahnutej úrovne vzdelania, nadobudnutým a vyznávaným kultúrno – civilizačným hodnotám, získaným pracovným návykom a zodpovedným prístupom k sociálnej realite sa stanú aktívnymi zložkami občianskej spoločnosti, vďaka čomu budú v budúcnosti schopné plnohodnotne nahradiť odchádzajúce generácie. Podpora rastu a výchovy takejto populácie je v záujme celej spoločnosti, je jedným z významných národno-štátnych záujmov a zároveň aj nevyhnutným predpokladom ďalšej existencie a rozvoja spoločnosti a zárukou prospešnej sociálnej kontinuity.

Žiaľ, súčasné trendy pôrodnosti v prostredí cigánskych komunít ako aj kvalita cigánskeho dorastu nekorešpondujú so základnými požiadavkami a cieľmi racionálne zameranej štátnej populačnej politiky. Navyše, kvalita mladej cigánskej populácie nezodpovedá vynakladaným prostriedkom, pretože množstvo finančných a materiálnych zdrojov, vrátane rodinných prídavkov, smerujúcich do prostredia cigánskych komunít, konkrétne na podporu nezaopatrených detí sa v prípade prevažnej väčšiny cigánskych rodín míňajú účinkom. Rodičia s týmito prostriedkami, určenými na zaopatrenie nevyhnutných potrieb pre život a výchovu svojich detí nakladajú svojvoľne a nezodpovedne, čo znamená, že ich neposkytujú v plnej miere tým, ktorým sú určené. V konečnom dôsledku to negatívnym spôsobom ovplyvňuje kvalitu rodinného prostredia, rodinnej výchovy a celkovú starostlivosť o mladú cigánsku generáciu, ktorá v súčasnosti predstavuje väčšiu časť cigánskeho obyvateľstva. Výsledkom je rastúci počet nemocnej, v mnohých prípadoch aj mentálne retardovanej, nevzdelanej, zanedbanej, stále častejšie kriminálne sa správajúcej a sociálne neprispôsobivej cigánskej mládeže, ktorá, napodobňujúc správanie svojich rodičov a preberajúc ich hodnoty a životný štýl pokračuje v ich šľapajách. Nezodpovedné rodenie detí ako efektívny a rýchly prostriedok získavania finančného profitu je dnes v prostredí cigánskej populácie všeobecne vyznávanou a akceptovanou hodnotou a praxou, svojráznym životným krédom väčšiny cigánskych rodín, vrátane jej dospievajúcej populácie, v ktorej 14. a 15. ročné prvorodičky nie sú žiadnou výnimkou.

Táto neúnosná situácia si zo strany kompetentných subjektov vyžaduje adekvátnu reakciu v podobe prijatia potrebných legislatívnych zmien v oblasti rodinnej a populačnej politiky. Uvedené zmeny sa musia prejaviť predovšetkým v oblasti vyplácania rodinných príspevkov, konkrétne v objeme týchto príspevkov ako aj v šírke a rozsahu ďalších foriem štátnej pomoci. Zmyslom predpokladaných zmien je motivovať mladé cigánske rodiny k zodpovednému a plánovanému rodičovstvu, resp. k znižovaniu počtu detí, ktorým by rodičia boli schopní zabezpečiť lepšiu starostlivosť a vytvoriť kvalitnejšie životné a výchovno-vzdelávacie prostredie. Z pohľadu dosiahnutia a realizácie týchto zámerov sa racionálnym a nevyhnutným opatrením ukazuje nutnosť obmedziť vyplácanie rodinných prídavkov ( týkalo by sa to všetkého obyvateľstva ) maximálne na tri – štyri deti diferencovanou finančnou čiastkou v závislosti od ich veku. V praxi by to znamenalo poskytovať najvyššiu čiastku na prvé dieťa, nižšiu na druhé a tak ďalej, pričom finančný príspevok na štvrté dieťa v poradí by predstavoval najnižšiu, viac-menej symbolickú čiastku. Takýto obmedzený a racionálnymi potrebami motivovaný systém a spôsob štátnej finančnej pomoci mladým rodinám by sa týkal všetkých foriem štátnej pomoci, počínajúc vyplácaním rodinných prídavkov a končiac poskytovaním jednorazových príspevkov na novorodencov. Ďalším, tak povediac doplnkovým opatrením, smerujúcim k obmedzeniu pôrodnosti a plánovanému rodičovstvu, zvlášť v prostredí cigánskych komunít je celoplošná výchovno – vzdelávacia a propagačná kampaň, zameraná k získaniu nevyhnutných poznatkov a informácii o účinkoch a možnostiach používania antikoncepčných prostriedkov, spojená s bezplatným poskytovaním týchto prostriedkov. Nezanedbateľnou súčasťou celého komplexu opatrení tohto druhu je možnosť poskytovať žiadateľom oboch pohlaví odbornú, profesionálne vykonávanú a bezplatnú sterilizáciu, realizovanú výlučne na báze dobrovoľného písomného súhlasu a za jednotne určenú finančnú kompenzáciu. Z pohľadu možností a veľkosti štátnych zdrojov, z pohľadu potrieb a trendov rozvoja spoločnosti ako aj cieľov štátnej populačnej politiky sú navrhované zmeny žiaduce a nevyhnutné.

Vysoká miera nezamestnanosti v radoch cigánskej populácie je predovšetkým výsledkom ich špekulatívneho postoja a odporu k zamestnaneckému pomeru.

Ďalším, veľmi závažným a znepokojujúcim problémom súčasného Slovenska je otázka vysokej nezamestnanosti cigánskeho obyvateľstva, ktorá v prostredí tejto komunity má prevažne dlhodobý charakter. Ako jeden z hlavných dôvodov vysokej miery nezamestnanosti sa zvykne uvádzať ich nedostatočné vzdelanie a neschopnosť adaptovať sa na nové pomery po roku 1989, zvlášť na tie zmeny, ktoré sa odohrali v súvislosti s prechodom nášho hospodárstva z centrálne plánovanej na trhovo orientovanú hospodársku činnosť. Samozrejme, že tieto objektívne podmienené príčiny sčasti ovplyvnili nárast nezamestnanosti cigánskeho etnika ale, ako také, rovnaký dopad mali aj na početné vrstvy necigánskeho obyvateľstva, ktoré, na rozdiel od skupiny neprispôsobivých jedincov sa pomerne úspešne vysporiadalo s prechodom na nový typ politickej a ekonomickej organizácie spoločenských vzťahov. Vychádzajúc z daného poznatku, je nevyhnutné k vyššie uvedeným objektívnym príčinám vysokej nezamestnanosti cigánskeho obyvateľstva zaradiť aj príčiny subjektívneho charakteru, spočívajúce v nedostatočne rozvinutých pracovných návykov, nízkej, resp. žiadnej pracovnej disciplíne ako aj celými stáročiami vypestovanej neochote k dlhodobej a pravidelnej pracovnej činnosti. Je potrebné si uvedomiť, že Cigáni celé stáročia realizovali kočovný spôsob života, pre ktorý je charakteristická neustála zmena pobytu, čo v žiadnom prípade nemotivuje a nevedie k uzatváraniu dlhodobých pracovných záväzkov. Gro pracovných aktivít tohto etnika preto predstavovala v lepšom prípade krátkodobá, príležitostná pracovná činnosť remeselníckeho a sezónneho typu ( košikárstvo, korytárstvo, kováčstvo, práca v poľnohospodárstve a pod. ), nevyžadujúca si stále zamestnanie. V horšom prípade sa aktivity tejto komunity sústreďovali na získavanie obživy cestou drobnej kriminálnej činnosti, kšeftovaním, priekupníctvom a podobnými aktivitami. Takýto, celými stáročiami formovaný prístup k pracovným aktivitám ovplyvnil a ešte aj dnes v podstatnej miere ovplyvňuje postoje cigánskej populácie k pravidelnej a dlhodobej pracovnej činnosti a požadovanej pracovne disciplíne, ktoré nie je možné definovať inak ako veľmi ľahostajný, nezodpovedný a neraz aj otvorene odmietavý postoj k plneniu si pracovných povinnosti. V tých situáciách a politických systémoch ( ako napr. v režime reálneho socializmu ), v ktorých bola uzákonená pracovná povinnosť, Cigáni, až na málopočetné výnimky, patrili k tým najnespoľahlivejším a najmenej disciplinovaným zamestnancom, porušujúcim všetky ustálené normy a pravidlá zamestnaneckého pomeru. Preto neprekvapuje, že zmenu pomerov v roku 1989 a následne zrušenie pracovnej povinnosti táto časť obyvateľstva využila na masový prechod zo stavu zamestnaneckého do stavu nezamestnaných, odkázaných na štátnu sociálnu podporu, čo v podstate vyhovuje naturelu, tradíciám, vyznávaným hodnotám a zaužívanému životnému štýlu cigánskej populácie. Dnes táto skupina obyvateľov patrí k prevažnej väčšine dlhodobo nezamestnaným, ktorí vďaka štedrej a široko koncipovanej štátnej sociálnej pomoci stratili akékoľvek pracovné návyky a potrebnú motiváciu k pravidelnej pracovnej činnosti. Stali sa parazitujúcou zložkou našej spoločnosti, žijúcou na úkor zodpovedných a produktívnych, občiansky sa správajúcich skupín obyvateľstva.

Vzhľadom na stále obmedzenejšie zdroje štátu, zlý demografický vývoj a klesajúci počet produktívnych zložiek obyvateľstva je takáto situácia naďalej neudržateľná. Životnou nevyhnutnosťou sa pre súčasne Slovensko stáva otázka systémovej zmeny doterajšej štátnej politiky zamestnanosti, s cieľom motivovať veľkú časť dlhodobo nezamestnaných, resp. adekvátnymi opatreniami donútiť tieto skupiny zapojiť sa do pravidelnej pracovnej činnosti. Realizácia doterajších opatrení cestou finančne nákladnej politiky aktivačných prác sa ukazuje ako neúčinný nástroj obnovy pracovných návykov a získania pozitívnejšieho vzťahu k pravidelnému a teda aj perspektívnejšiemu vstupu do pracovného procesu. Prevažná väčšina účastníkov tohto pracovného experimentu to berie ako nevyhnutné zlo a zároveň ako možnosť, v podstate bezpracným spôsobom zvýšiť svoje sociálne dávky o ďalšiu finančnú čiastku zo štátnych zdrojov. Konkrétne výsledky a prínos aktivačných prác sú vzhľadom k vynaloženým zdrojom spochybniteľné a málo efektívne. Málo produktívna ( skôr symbolická než skutočná ) pracovná aktivita malého počtu nezamestnaných v našich obciach a mestách nevedie k obnove a upevňovaniu pracovných návykov a nikoho nemotivuje k hľadaniu trvalého pracovného miesta. Slovom, dlhodobo nezamestnaných robí aj naďalej dlhodobo nezamestnanými.

Skutočné a efektívne riešenie problému nezamestnanosti je len v rukách štátnej organizácie, ktorá prijatím účinných opatrení je schopná vytvoriť dostatok pracovných príležitostí a zároveň donútiť veľké množstvo dlhodobo, ale predovšetkým, dobrovoľne nezamestnaných prijať ponúkané pracovné miesta. Zrealizovať tento zámer, podobne ako sa to uskutočnilo v období veľkej hospodárskej krízy v USA, je možné cestou vytvárania a prevádzkovania veľkých štátnych stavebných podnikov, ktorým by štát prednostne prideľoval štátne zákazky na výstavbu a rekonštrukciu verejnej infraštruktúry, v dôsledku čoho by sa vytvorilo veľké množstvo pracovných pozícií, ktoré štát môže následne ponúknuť hlavne menej kvalifikovanej skupine dlhodobo nezamestnaných. Každý, kto by takúto ponuku odmietol, t.j. otvorene by prejavil nezáujem o prácu, bol by automaticky vyradení zo systému štátnej sociálnej pomoci. Je logické predpokladať, že ten, kto odmietne ponúkane miesto, na čo má každý právo, disponuje dostatočným množstvom zdrojov na prežitie, takže v konečnom dôsledku nie je odkázaný na štátnu pomoc v podobe sociálnych dávok a ďalších finančných úľav a materiálnych benefitov. Spoliehať sa len na prílev zahraničných investícií ako na hlavný spôsob a možnosť vytvárania nových pracovných príležitostí aj pre dlhodobo nezamestnaných, zvlášť pre cigánsku populáciu je naivná a realite veľmi vzdialená predstava. Novo vznikajúce podniky na Slovensku sa v oblasti prijímania nových pracovníkov orientujú skôr na vzdelanejšie vrstvy obyvateľstva, disponujúce požadovanou úrovňou odborného vzdelania a vysokou mierou pracovnej disciplíny, čo pre väčšinu cigánskej populácie neplatí. Navrhovaný spôsob vytvárania nových pracovných príležitostí sa aj v prostredí demokracie ukazuje ako prijateľná cesta ako donútiť a motivovať k práci tých, ktorí nechcú pracovať, ktorí žijú na úkor verejných zdrojov a zodpovedne sa správajúcej časti občanov Slovenska.

Pozitívnym dôsledkom zapojenia veľkého počtu dlhodobo nezamestnaných do pracovného procesu ( nie do aktivačných prác ) bude, okrem pozitívnych dopadov na životnú úroveň a posilňovanie pocitu zodpovednosti u tejto skupiny ľudí, aj zvýšený objem financií v podobe daní, poplatkov a odvodov do poisťovní, plynúci do rozpočtov štátu, obcí, miest a VÚC. Je to jedna z najdôležitejších ciest ako ozdraviť a posilniť príjmovú stránku štátneho rozpočtu a zároveň ako zredukovať výdavkovú stránku, inak povedané, ako ozdraviť verejné financie. Takéto posilnenie štátneho rozpočtu umožní riešiť problém dlhodobej finančnej poddimenzovanosti takých oblastí spoločenského života akými je oblasť zdravotníctva, školstva, kultúry, športu, dôchodkového systému a pod.

Jedným z hlavných motívov úmyselného odmietania uzatvárať štandardný pracovný pomer zo strany prevažnej väčšiny cigánskeho obyvateľstva je snaha vyhnúť sa možným exekučným rozhodnutiam ohľadne automatického strhávania konkrétnych finančných súm zo mzdy za neuhradené náklady na bývanie, spotrebované energie a ďalšie poplatky, ktoré cigánske komunity ako pravidlo odmietajú uhrádzať. Takéto prax, ako výsledok ich vypočítavosti a špekulácií je dôsledkom existujúcej právnej úpravy, ktorá neumožňuje postihovať zámerné neplatičstvo cestou strhávania nezaplatených podlžnosti zo sociálnych dávok a rodinných prídavkov, ktoré sú vo väčšine prípadoch jedinými príjmami väčšiny cigánskych rodín. V súčasnosti neexistuje žiadna legálna možnosť ako vymôcť tieto nedoplatky od tých skupín, ktoré túto legislatívnu nedokonalosť zneužívajú a zároveň v masovom meradle aj využívajú vo svoj prospech. Pričom zrážky za neuhradené faktúry v prípade starobných dôchodkov je možné realizovať aj keď hodnota tých posledných v prípade Slovenska je často oveľa menšia než príjem mnohých cigánskych rodín. Skutočne názorný príklad chápania a realizácie sociálnej spravodlivosti v podmienkach dnešného Slovenka. Pokiaľ sa Cigánom oplatí nepracovať aj z dôvodu neuhrádzania svojich podlžnosti a pokiaľ im to dnes platné právne normy umožňujú, je naivné očakávať nárast ich záujmu o uzatváranie dlhodobého zamestnaneckého pomeru.

Nezáujem cigánskeho obyvateľstva o vzdelávanie.

Jednou zo všeobecne uznávaných príčin vysokej miery nezamestnanosti cigánskeho obyvateľstva je nedostatočná, resp. žalostne nízka miera odborného vzdelania. Zvlášť v období po roku 1989 vzdelanostná úroveň ako aj vzťah cigánskej populácie k vzdelávaniu, školskej dochádzke a významu štúdia dosiahli katastrofálne rozmery. Najvýraznejšie sa to prejavuje v prostredí mladej cigánskej populácie, pre ktorú ukončenie základnej školskej dochádzky predstavuje vrchol dosiahnutého vzdelania a jediný spôsob odbornej prípravy na život. Alarmujúcou je ale skutočnosť, že po vyšších stupňoch vzdelania väčšina z nich ani netúži. Vyrastajú totiž v prostredí ( rodina, osada a pod. ), v ktorom sa vzdelávaniu neprikladá žiaden význam, v ktorom sa vzdelanie nepovažuje za predpoklad lepšieho uplatnenia sa na trhu práce a podmienka lepšej budúcnosti. Z pohľadu možnosti poberania sociálnych dávok a praktizovania parazitického spôsobu života sa vzdelávanie v ich očiach stáva zbytočnou záťažou a stratou času. Tomu zodpovedá ľahostajný, odmietavý a nezodpovedný prístup k plneniu si školských povinností ako zo strany rodičov , tak aj zo strany ich detí. Očakávať, že si cigánska komunita v najbližších rokoch uvedomí význam vzdelávania a potrebu štúdia je viac ako nereálna predstava. Na zlepšenie existujúcej situácie je potrebný zásah štátu, určitá miera prinútenia formou vypracovania a prijatia zodpovedajúcej legislatívy, ktorá by, v súčinnosti s ďalšími opatreniami ( striktné vyžadovanie účasti žiakov na školskej výchove, pravidelná kontrola školskej dochádzky, finančné postihy za neúčasť na výučbe cestou znižovania rodinných prídavkov a sociálnych dávok a pod. ) vytvorila systém dvojročnej povinnej odbornej výchovy, zameranej na získanie teoretických ale hlavne praktických zručností v rôznych remeslách, ktorá by nasledovala po zavŕšení povinnej školskej dochádzky. Cieľom by malo byť získanie výučného osvedčenia z jednotlivých remeselníckych odvetví pre tú časť cigánskej mládeže, ktorá si neželá pokračovať v štúdiu na stredných výchovno-vzdelávacích inštitúciách. Myslíme si, že to je cesta ako motivovať mnohé cigánske detí k aktívnejšej účasti na vzdelávaní ale hlavne ako získať určitú odbornosť, pracovné návyky a špecializáciu, potrebné pre ich úspešnejšie zapojenie sa do pracovného procesu a umiestnenie na trhu práce. Organizácia a financovanie takýchto stredísk odbornej prípravy cigánskeho dorastu zo strany štátu je, okrem množstva ďalších pozitívnych dopadov, menej nákladné opatrenie, než celoživotná dotácia rastúceho počtu cigánskeho obyvateľstva formou neopodstatneného a bezpracného poskytovania sociálnych dávok.

Cigánske osady a usadlosti – „Afrika“ v strednej Európe

Závažným a zvlášť znepokojujúcim problémom, s ktorým sa dnes stretávame je nekontrolovateľný nárast počtu cigánskych osád a usadlostí, ktoré pre budúcnosť predstavujú obrovskú enviromentálnu, hygienickú, bezpečnostnú, ekonomickú a sociálnu záťaž. Ich množstvo a podmienky, v ktorých obyvatelia týchto osád žijú sú výsledkom celé desaťročia pretrvávajúceho nezáujmu štátnych a samosprávnych orgánov, resp. veľmi benevolentného prístupu k ich protizákonnému zakladaniu a rozširovaniu. Situácia dnes dospela do bodu, keď na Slovensku máme stovky takýchto osád, usadlostí a mestských častí, obývaných výlučne cigánskymi komunitami, ktoré pripomínajú tie najzaostalejšie slumy v tých najchudobnejších častiach sveta.

Spoločným znakom väčšiny cigánskych osád a usadlostí je fakt, že ich vznik a existencia nemá oporu v žiadnom právnom predpise. Takéto osady a v nich rozmiestnené obydlia sú postavené na cudzích pozemkoch, bez potrebného stavebného povolenia, kolaudačného rozhodnutia a bez množstva ďalších zákonom vyžadovaných povolení a potvrdení. Inak povedané, drvivá väčšina z nich existuje v rozpore so stavebným zákonom a ďalšími právnymi ustanoveniami, v dôsledku čoho ich môžeme klasifikovať ako nelegálne osady a čierne stavby. Navyše, cigáni, žijúci v týchto osadách ako pravidlo nemajú v nich zaregistrovaný trvalý pobyt. Takže administratívne tieto osady a v nich žijúci obyvatelia v podstate ani neexistujú, reálne sú však súčasťou Slovenska, presnejšie povedané nechcenou súčasťou miest a obcí v ktorých, resp. blízko ktorých sa nachádzajú.

Mnohopočetné štátne, samosprávne a spoločenské záujmové organizácie dnes predkladajú rôzne návrhy a koncepcie riešenia tohto závažného celospoločenského problému. Všetky sa vyznačujú jednou spoločnou črtou, ktorou je ich nerealistická a teda aj nezrealizovateľná podstata. Ako také, sú len alibisticky sa tváriacimi riešeniami, ktoré samotnú podstatu problému skôr obchádzajú a zahmlievajú. Skutočné riešenie problému nárastu nelegálnych cigánskych osád leží v rešpektovaní a striktnom pridržiavaní sa dikcie existujúceho stavebného zákona, ktorý už dnes dáva mestám a obciam právo likvidovať nelegálne existujúce osady a čierne stavby na náklady ich vlastníkov. Likvidátori týchto stavieb, t.j. obce a mestá nie sú pritom povinné poskytovať náhradné ubytovanie, vzhľadom na tú skutočnosť, že väčšina ľudí v týchto osadách nemá nahlásený trvalý pobyt. Určite, vymáhať od týchto ľudí náhradu za likvidáciu ich obydlí, tak ako to stanovuje zákon je iluzórne, ale z pohľadu budúcich prínosov sú takéto náklady pre obce a mestá tými najefektívnejšie investovanými prostriedkami. Požiadavka striktného vyžadovania rešpektovania a dodržiavania zákonov od všetkých obyvateľov bez výnimky je nevyhnutnou podmienkou fungovania právneho štátu a stabilizácie demokratického systému. Výnimkou nie je a ani nemôže byť stavebný zákon, obsah ktorého musí byť záväzný aj pre cigánsku časť nášho obyvateľstva. Aj pre nich musia platiť ako práva, tak aj povinnosti. Tou základnou povinnosťou je správanie sa v súlade s existujúcim právnym poriadkom tohto štátu. Nie je to ani nedemokratické a už vôbec nie diskriminačné.

To sú len niektoré návrhy a odporúčania ako riešiť v súčasnosti tie najdôležitejšie a vo verejnosti aj najviac rezonujúce problémy v našej spoločnosti. Ich spoločnou, zjednocujúcou myšlienkou je presvedčenie, podľa ktorého jedinou, skutočne zmysluplnou, spravodlivou a efektívnou cestou systémového riešenia cigánskej otázky je skoncovanie s politikou pozitívnej diskriminácie, ktorá sa nikde vo svete ( Kanada, USA, N. Zéland, Austrália a pod.), nevynímajúc Slovensko, neosvedčila. Jej dopady na cieľové skupiny obyvateľstva boli katastrofálne: strata pocitu zodpovednosti za seba a svoju rodinu, potláčanie pracovných aktivít a strata pracovných návykov, zvýšenie miery kriminality, posilňovanie pocitov a prejavov nenávisti voči ostatným skupinám obyvateľstva, zneužívanie štátnej sociálnej pomoci, upevnenie parazitického spôsobu života a mnohé ďalšie negatívne dôsledky finančne nákladnej politiky pozitívnej diskriminácie. To je skutočný výsledok tohto typu sociálnej pomoci, ktorá má na Slovensku pomerne dlhú tradíciu. Svoje najširšie uplatnenie však zaznamenáva v posledných dvoch desaťročiach a to aj napriek skutočnosti, že práve v tomto období, v ére samostatnosti Slovenska, sa najintenzívnejšie začínajú prejavovať negatívne dôsledky tejto politiky a to ako na samotnú cigánsku populáciu, tak aj na stav verejných financií a zmýšľanie ostatných skupín obyvateľstva.

Politika pozitívnej diskriminácie, ktorá vychádzala z presvedčenia bezpracného poskytovania masovej materiálnej a finančnej pomoci tým najchudobnejším a najzaostalejším sklamala na celej čiare. Ukazuje sa, že je to zablúdenie, nesprávne zvolená taktika boja s chudobou, zaostalosťou a nezamestnanosťou, preto je najvyšší čas zmeniť túto taktiku, skoncovať s touto, voči občanom nášho štátu nespravodlivou politikou a prijať nekompromisné rozhodnutia, ktoré odstránia posledné zvyšky poskytovania nezaslúženej finančnej pomoci parazitujúcim zložkám obyvateľstva. Zdôvodnenie niektorých navrhovaných opatrení smerujúcich k okliešteniu a následnému zrušeniu politiky pozitívnej diskriminácie a upevneniu stavu občianskej rovnosti a sociálnej spravodlivosti sme načrtli v predkladanom príspevku. Drvivá väčšina občianskej verejnosti zdieľa podobné pocity a názory a je len vecou postojov, politickej vôle, zodpovednosti a odvahy našich verejných činiteľov kedy, v akom rozsahu a akým spôsobom začnú riešiť skutočné ( nie vymyslené či nepodstatné ) problémy, ohrozujúce stabilitu spoločnosti a štátu a perspektívy ich ďalšieho rozvoja. K takýmto problémom najvyššej dôležitosti nespochybniteľne patrí aj otázka postavenia a činnosti cigánskeho obyvateľstva. Nečinnosť v tejto oblasti znamená vedomú a nezodpovednú podporu „Kosovskej“ cesty vývoja. A to nie je a ani nemôže byť v záujme žiadneho slušného a občiansky sa správajúceho obyvateľa Slovenska.

Použitá literatúra:

  1. Giddens, A. (1999). Sociologie. Agro. Praha. str. 268.

  2. Kolár, M., Mesežnikov, G. (2001). Slovensko 2001. Súhrnná správa o stave spoločnosti. IVO. Bratislava. str. 185.

  3. Kolár, M., Mesežnikov, G. (2001). Slovensko 2001. Súhrnná správa o stave spoločnosti. IVO. Bratislava. str. 186.

Štefan Surmánek

Štefan Surmánek

Bloger 
  • Počet článkov:  2
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Vysokoškolský učiteľ na Inštitúte politológie Prešovskej univerzity, kde vyučujem filozofické a politologické disciplíny. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu